Môj príbeh

Ahoj. Som Michal, ten najobyčajnejší z obyčajných a zároveň unikát ako aj ty. Môžem písať o tom, že som kedysi pravidelne cvičil. Mal som 19 rokov a chcel som konečne začať chodiť na kúpalisko bez pocitu, že mám prepadnutý hrudník. A fakt, začal som a po krátkom čase sa cítim fantasticky, moje telo ma spoľahlivo drží, vyriešil som prepadnutý hrudník a mám množstvo energie. Cítim sa inak ako dovtedy. Lénže... Neskôr zakladám živnosť a sedím, dlho sedím. Snažím sa uživiť, baví ma to a tak pri notebooku relaxujem na kuchynskej stoličke dni a noci, mesiace a roky. Veď čo sa môže stať mladému chalanovi? Nájdem si stereotyp, vstávam kedy sa mi chce a večer otváram k práci pivo. Jedno, dve.... Hrbím sa, bolieva ma hlava, začínam byť nervózny, náladový, nespokojný a spomínam...aké to bolo super, keď som mal režim a cvičil. Koľko som mal vtedy energie...

Odfotím sa, aby som zistil že je to zlé. Stačí k tomu sedieť 10 hodín denne a kŕmiť sa sľubmi na zajtrajšie cvičenie. Ja ale vážne nemám energiu niečo so sebou robiť, neviem ako opäť začať a vydržať. Čítam články o cvičení, strave a z toľkých informácií som zmätený a unavený. Zajtra začnem.

Hmm.. ešte neprišiel správny čas, cvičiť začnem až keď si objednám rukavice, činky, držiaky na kliky, športové oblečenie...mám všetko, tak hurá do toho... Dnes nie, zajtra budem mať viac energie. Ďalší deň to isté a ja už sa prestávam mať rád za to svoje opakované sľubovanie, ako niečo so svojim životom urobím. Doma sa hádame, nemám čas na nič okrem práce. Moje telo mi neslúži ako by malo a nemám ani 25 rokov. Vyhováram sa na veľa práce, málo energie a tak nejak začínam byť znechutený zo seba. Budím sa s tým, že ďalší deň bude boj a z vysnenej práce na doma sa za 4 roky stáva peklo pre moje telo a psychiku. 
 
4 roky som si opakoval, že zajtra začnem cvičiť a už pri tom vydržím. Zajtra, už zajtra, už zajtra. Až jedno zajtra...
Stojím pred zrkadlom a pozerám sa do očí. V odraze vidím iného človeka. Hovorím si - Buď dnes, alebo nikdy. Píšem si na facebook príspevok, kde sa verejne zaväzujem k cvičeniu a k takému počtu cvikov, ktoré som nedal ani v najlepšej kondícii. 

Dávam si dva mesiace. Buď to dám, alebo sa zmierim s tým, že môj syn bude mať pasívneho, vnútorne nespokojného otca, ktorý mu ukáže ako sa hrbí za notebookom. 
 
To čo som riešil v hlave 4 roky som vyriešil v priebehu jedného večera. Začal som postupne a ukončil som to presne tak, ako som si vysníval. Posledný deň mojej výzvy som od šťastia plakal. Prebral som za seba zodpovednosť a práve si zmenil budúcnosť. 

Môj príbeh nie je o tom, že som mal 150kg a schudol na 80. Môj príbeh je o tom, že som si veci uvedomil skôr, ako mohli prísť hrozivejšie následky. Dnes, kedy čítam o najsedavejšej dobe v histórii ľudstva a negatívneho dopadu sedavej práce bez pohybu na ľudí som šťastný, že som začal cvičiť.  

Aj keď som mal nábeh na život otca, ktorí si dá pivko, posedí pri pc, telke, zaje to chipsami, rozhodol som sa inak.

Ak to tak cítiš, zober si úvod môjho príbehu ako výstrahu. Neodsúvaj podstatné na zajtra a začni hneď malými krokmi. Ani si to neuvedomíš a budeš kráčať rýchlejšie a zrazu plynulo pobežíš s nadšením a radosťou. Vždy som chcel vymyslieť niečo revolučné, niečo čo pomôže množstvu ľudí aj mne a doteraz som nič lepšie ako jednoduché a krátke cvičenie nenašiel. A tým sa zaväzujem to šíriť do sveta ♥